Sanatórium
Kráčala som tmavou chodbou plnou dverí v bývalom sanatóriu. Všade boli pavučiny, prach a opadaná omietka. Prišla som ku dverám s číšlom dvadsaťsedem. Pomaly som položila ruku na kľučku a stlačila ju. Dvere boli zamknuté. Ja som však vedela, že sa tam musím dostať. Miestnosť ma k sebe ťahala zvláštnou silou. Niekde tu musí byť kľúč, pomyslela som si. Pokračovala som ďalej po špinavej chodbe.
Na jej konci som objavila pootvorené dvere. Opatrne som nakukla dnu. Naskytol sa mi odporný pohľad. V strede izby ležala obrovská kopa kamienkov, triesok a sklenených črepín. Po stenách bola zaschnutá krv. Otvorila som dvere do korán. V rohu oproti mne stála stará kovová posteľ s roztrhaným pružinovým matracom. Vošla som dnu a otvorila polorozpadnuté okná. Dnu vnikli lúče denného svetla. Otočila som sa a prešla ku drevenej skrinke. Otvorila som ju a v nej som našla veľkú hromadu starých dokumentov. Bolo zrejmé, že ju nikto predo mnou nenašiel, pretože bola úhľadne uložená a zapadnutá prachom. Zotrela som hrubú vrstvu prachu a dokumenty som vložila do batoha, ktorý som si zobrala.
Poobzerala som sa miestnosti a zachytila jemný odlesk čohosi kovového na parapetnej doske. Pristúpila som bližšie. Ležal tam starý hrdzavý kľúč. Bol to on. Kľúč od miestnosti dvadsaťsedem. Nemal žiadnu vysačku, no vedela som, že je to on. Vzala som ho do ruky a zrazu som kútikom oka zazrela pohyb pri starej posteli. Otočila som sa a uvidela dievča, celé zahalené v bielej plachte. Kľačala pri posteli a plakala. Jej slzy však neboli obyčajné. Boli krvavé. Na posteli ležal chlapec. Mohol mať asi dvadsaťpäť rokov. Potichu som sa priblížila, aby som sa na nich pozrela. Stála som už celkom blízko, keď som ho zazrela. Bol to on. Ten, ktorého som vždy nadovšetko milovala. Ležal tam s prebodnutým srdcom v kaluži krvy. Zhíkla som. Dievča sa pomaly otočilo a pozrelo na mňa, svojimi čiernymi očami. Postavila sa a približovala sa ku mne. Odrazu som si uvedomila, že to dievča som ja, a že sa ma chystá zabiť. V ruke totiž držala zakrvavenú dýku.
Neváhala som ani sekundu. Rozbehla som sa po chodbe rovno k izbe dvadsaťsedem. V rukách som pevne stískala kľúč, ktorý som našla. Konečne som stála pred dverami. Prosím, nech je to kľúč od tejto izby, modlila som sa v duchu. Mala som obrovské šťastie. Bol to on. Dievča sa nebezpečne približovalo. Rýchlo som vbehla dnu a zamkla dvere.
Izba bola priestranná a zaliata slnečnými lúčmi. Pomaly som kráčala do jej stredu. V rohu som našla pohodené ďalšie dokumenty. Rýchlo som ich všetky zbalila do batoha. Za dverami som počula buchot. Vedela som, že je to ona. Dvere sa rozleteli a ona sa znovu začala približovať. Ako jej teraz ujdem?
Pozrela som na otvorené okno na druhom konci izby. To je moja záchrana. Bežala som k nemu a vyliezla na parapetnú dosku. Keď som však pozrela dolu, pochytila ma panika. Okno bolo asi päť metrov nad kompcom s ostrýmy skalami a pri stene sanatória rástli divoké ruže. Obzrela som sa. Postava bola už takmer úplne pri mne. Nemám na výber. Musím skočiť. Zavrela som oči a skočila. Pred dopadom som ešte zazrela dievča ako sa vykláňa z okna a sleduje môj pád. A vtedy som dopadla. Posledné, čo si pamätám bola ukrutná bolesť pulzujúca celým mojím telom. A vzápätí som sa prebudila v nemocnici.
Bol to len sen alebo to bola skutočnosť? A ak som tam fakt bola, boli to vidiny alebo sa to raz skutočne stane? Nikdy som sa to už nedozvedela, pretože som v noci zomrela strachom.
Wow
(Nina, 22. 12. 2008 19:04)